Zo študijného pobytu v CERNe (venované všetkým nadšencom fyziky a ľuďom v nej...web.cern.ch



Aktuálne 2.2.2010 o CERNe o  problémoch a perpektívach píše Kladiva vo svojom blogu 

http://kladiva.blog.sme.sk/c/218337/Co-drzi-urychlovac-LHC-pri-zemi.html

 


Po študijnom pobyte RNDr. Pavla Rapavého v apríli bol na podobnom pre študentov v novembri aj Ľubo Urbančok, jeho zážitky nájdete na blogu  Ľubo Urbančok z CERNu od 1.11.  http://lubophoto.blogspot.com/

Poznatky zo študijného pobytu P. Rapavého a Ľuba Urbančoka boli využité po návrate v prednáške pre verejnosť a na jeseň na seminári pre učiteľov v rámci projektu LPP 044-07


Na jeseň bol CERN veľmi populárny ....

Stránka CERNu .....LHC First Beam on 10 September 2008 ....http://public.web.cern.ch/Public/Welcome.html

a tiež dobrá hudobná popularizácia Alpine Kat vo videoclipe Large Hadron Rap  youtube. Ďalšie odkazy nájdete ak si v Googli zadate : LHC rap

Internetová prednáška k Cernu 25.9. (experiment Atlas ) a iné   oznam FMFI UK ,  o Seminári pre učiteľov, účastníkov pobytu v CERNe sa dočítate vo  VIAC 

 


Denník RNDr. P. Rapavého zo študijného pobytu 26.4.-4.5.

26.4.2008 Odchod z Rimavskej Soboty bol podľa plánu, krátko po 15. hodine. Kým som sa dostal na výpadovku s batožinou, notebookom i fotografickou výbavou, bol som poriadne vyšťavený. Ako hovorí Murphy, že ak sa vám zdá, že sa veci zlepšujú, tak ste niečo prehliadli. A samozrejme. Pri kontrole MP3 prehrávača, ktorý mal slúžiť ako diktafón,  som zistil, že v tom zhone ostali sluchátka doma... Začala naháňačka „dobrých duší“ v Bratislave, ktorá nakoniec skončila úspešne (vďaka Ti Tomy) a tak cesta ubiehala rýchlejšie aj vďaka hudbe.

Prvá zastávka za Viedňou bola okrem iného aj typickou ukážkou silne presvetlenej oblohy, kde som ani pri najlepšej vôli nedokázal kolegom ukázať ani základné súhvezdia. Lepšia situácia bola neskôr, hviezd bolo vidieť viac...


27.4.2008 Ráno po 6. bol úchvatný Mesiac s Jupiterom nad zasneženými Alpami, scenéria ako stvorená na panorámu, nie však z autobusu...obrázky si môžete nazväčšovať.

O 12. sme zaparkovali pri Historickom múzeu v Berne, kde je Einsteinovo múzeum. V historickej budove je priam futuristické presklenné schodisko, ktoré privedie návštevníkov k expozícii venovanej tomuto geniálnemu fyzikovi. Bolo úchvatné byť, či dotýkať sa tých vecí, ktorých sa dotýkal aj Einstein... Na chrbte som mal zimomriavky a cítil sa podobne ako pri prvej návšteve Florencie, kde dlažbou ulice chodieval Leonardo či Michelangelo.  Prehliadka expozície trvá asi dve hodinky a obohatí aj tých, ktorí sa s fyzikou doteraz nestretli. Nasledovala ešte vyše hodinová rýchlovková prehliadka historického centra Bernu (aj s domom, v ktorom Einstein býval, ) a už sme smerovali na Ženevu a CERN.

V CERNe (skratka z franc. Conseil Européen pour la Recherche Nucléaire) nás privítal skvelý a stále usmiaty Mick Storr, ktorý bude počas celého týždňa našim sprievodcom. S každým sa osobne pozdravil a čo – to vedel aj po slovensky... Rozdali nám obálky s pokynmi, visačku s menom na vstupy do laboratórií, kartu od hotelovej izby, lístky na stravu a po krátkej prestávke na nutnú hygienu po dlhej ceste sme sa zišli na malom priateľskom uvítaní. Po večeri (vcelku slušný výber), sme absolvovali prehliadku tohto malého vedeckého mestečka. Všetko a všade je možné fotografovať či filmovať, informácii je priam záplava... Prechádzame okolo jednotlivých budov ulicami pomenovanými po slávnych fyzikoch a celú exkurziu končíme v sále, kde budú prednášky a prezentácie. Ešte pred polnocou absolvujem príjemné priateľské stretnutie so S. Pastirčákom (veď sme spolu v Prešove ako študenti hvezdárčili), nevideli sme sa niekoľko rokov a tak bolo o čom hovoriť. Z reštaurácie nás vykázali, premiestnili sme sa a premohla nás už len únava neskorej noci.

28.4.2008 Keďže je tu program nabitý, meškať sa nesmie !  (Obrázky si môžete nazväčšovať).

Prvou, v podstate akousi úvodnou, prednáškou bolo predstavenie CERNu (Karel Šafařík + asistencia Mick Storr) formou filmu 50 rokov výskumu do srdca hmoty (2007). Na založení CERNu sa podieľali osobnosti ako napr. Heisenberg či Bohr a bol akýmsi „ospravedlnením“ vedcov za výrobu atómovej bomby... Tu vznikla aj  idea www (Tim Bernes-Lee) ako komunikácia pre fyzikov, dnes sa tu „produkuje“ 1% všetkých informácií vo svete !  Len málokto vie, že tu niekde sa rodila aj myšlienka tomografov, či liečenia karcinómov pomocou p+ . CERN navštevujú vedci i študenti, tu neexistujú rozdiely politické, náboženské, rasové. Nedávno jeden z tradičných spoločných večierkov organizovali spoločne študentov Izraela a Palestíny...
Ďalším príspevkom K. Šafaříka bolo predstavenie Slovenska v CERNe, na ktoré môžeme byť právom hrdý. Príspevok SR je 3,2 mil. CHF (suma je daná pomerom z HDP danej krajiny), no v koeficiente návratnosti sme na tom najlepšie zo všetkých 20 krajín. Prvé kontakty s CERNom boli v polovici 60. rokov (Pišút, Lichard, Černý), neskôr v čase normalizácie sa situácia dramaticky zhoršila a zlepšenie nastalo až v roku 1990. Oficiálne sa ČSFR stala členským štátom 1.1.1992  a o rok neskôr sú SR a ČR členmi ako samostatné štáty. Významný je aj prínos našich vedcov na mnohých programoch (napr. HELIOS,   DELPHI, ATLAS, ALICE). Vpravo je Peter Lichard, syn nášho profesora.

Marek Domaracký (California Institute of Technology) v príspevku  Komunikácia vo fyzikálnej spoločnosti predstavil minulosť, prítomnosť a budúcnosť v komunikácii od telefonovania, cez tel. konferencie, videokonferencie po nové ViEVO. Napr. v roku 2006 bolo denne odoslaných 31 mld. mailov, z toho 40% spamov... Názorne sme videli ako funguje prepojenie medzi jednotlivými pracoviskami a nám ostáva len dúfať, že u nás, v našich zariadeniach, v tomto smere veľmi nezaostaneme...

 

 

Úvod do fyziky častíc mal Martin Mojžiš (Komenského univerzita)(vľavo). Začal netradične, no postupne všetkých poslucháčov veľmi prístupnou formou oboznámil so základným delením častíc a aj tie zložitejšie súvislosti podal  spôsobom jemu vlastným. Prednáška by mohla byť aj návodom, ako poslucháčov zaujať a správne popularizovať. Prednáška i diskusia sa trošku natiahli a tak po obede na nejaké dlhšie oddychovanie čas nebol. Experiment ATLAS predstavil Peter Chochula (CERN) (vpravo) formou komentovaných filmov.

ATLAS je detekčné zariadenie na najväčšom urýchľovači na svete (jeho dĺžka je 27 km), kde sa stretávajú protibežné zväzky 1011protónov, dosahuje sa energia 7 TeV !  Toto zoznámenie bolo dobré a mnohé informácie z prednášky sme ocenili až v podzemí.

Vstup k detektorom a urýchľovaču pripomínal vstup do akejsi zvláštnej továrne. Sprievodcom našej skupiny bol Dr. Nemeček, ktorý sa ujal bratov Slovákov. Výťahom sme zostúpili do hĺbky 85 metrov a po niekoľkých kľukatých chodbách sa pred nami objavil ATLAS, obrovské detekčné zariadenie, ktoré je súčasťou urýchľovača LHC, najväčšieho experimentálneho zariadenia na svete (cena LHC je asi 5 miliárd CHF). Pri experimente sa zväzky protónov skolimujú do priemeru len 16mm v strede detektora a teoreticky by malo vzniknúť len 23 interakcií. Zrážky nastávajú každých 25 ns.  Jedným hlavných cieľov experimentu je objav Higgsovho bozónu a snáď aj niečoho ďalšieho... Experiment bude v prevádzke nepretržite od marca do novembra. Po návšteve ATLASu nás oboznámili s jednotlivými zariadeniami a funkciou niektorých detektorov podrobnejšie Peter Lichard  (syn nášho profesora, jedného z najlepších ľudí, ktorých sme na škole stretli).

 Aby náš zážitok bol ešte dokonalejší, nahliadli sme do jednej z dvoch šácht a potom sa dosť komplikovane dostali zase do podzemia k urýchľovaču. Samozrejmosťou bola helma, plynová maska (našťastie len v puzdre J) a detekčná karta k vstupu, s ktorou som si svoje užil. Kartou sa otvorili prvé dvere a potom bolo nutné niekoľko sekúnd stáť nepohnute vo vyhradenom štvorci. Ak ste boli OK, otvorili sa druhé dvere a mohli sme vojsť... Nakoľko som mal fotoaparát, brašňu i statív, detektor ma odmietal vpustiť a nepomáhali ani pokusy opakované. Nakoniec technika musela zvláštnych vchodom, nakoľko som nebol ochotný sa jej vzdať... Niekoľko sto metrová exkurzia pri urýchľovači bola fantastická, vzrušujúca a nezabudnuteľná.

Popoludňajší program sa pretiahol, večera bola neskôr a potom ešte nasledovala prehliadka Ženevy. Pohodu kalilo len upršané počasie. Zaujala štýlová socha Sisi pred hotelom, kde bola zavraždená a samozrejme známa fontána  Jet d ´Eau na Ženevskom jazere.  Tesne pri móle si spokojne na hniezde sedela labuť, ktorá sa mojou zvedavosťou nedala nijako rušiť.

Dážď ma poriadne znechucoval, neustále vyberanie a schovávanie fotoaparátu liezlo na nervy a tak ešte pred plánovaným termínom som bol v autobuse a do do CERNu sme prišli až pred 23. hod.


29.4.2008 Deň začal klasicky, prednáškami, no to sme ešte netušili, čo nás čaká... Všetky obrázky si môžete nazväčšovať...

Hneď ráno mali niektorí šťastie. Stretli sa a vyfotografovali  s Jackom Steinbergerom, nositeľom Nobelovej ceny v roku 1988 za objav miónového neutrína (spolu s Ledermanom a Schwartzom) (vpravo vo fialovom).

 

Prvou bolo pokračovanie fyziky častíc – symetrie v podaní M. Mojžiša. Prístupne vysvetlil význam symetrií a ich prejavy vo fyzike (zák. zachovania, degenerácia spektier a výberové pravidlá), teorému Emy Noether.

Druhým príspevkom, zameraným na detektory a urýchľovače zaujal (a nielen netradičným prirovnaním zo života) Peter Chochula. Predstavil snáď všetky druhy detektorov (od prvej fotoemulzie H. Becquerela) používaných v jadrovej fyzike, vysvetlil princíp, zdôvodnil použitie. Pri prednáške sme ešte netušili, že mnohé z nich uvidíme popoludní takmer „v akcii“.  V CERNe boli pomocou zariadenia Gargamelle v roku 1972 objavené neutrálne prúdy, ktoré potvrdili teóriu, že elektromagnetická a slabá sila sú prejavom tej istej interakcie. No a úžasné bolo, že popoludní som si na toho zariadenie mohol siahnuť... Neutrína produkované v CERNe sú detegované v  LNGS (Laboratori Nazionali del Gran Sasso) v Taliansku, cca 700 km krížom cez Alpy.

Posledným dopoludňajším príspevkom bolo Životné prostredie a urýchľovače – príklad LHC v podaní Pavla Vojtylu (prezývku má „pápež“ a zhoda mena nie je náhodná...). Skvelým spôsobom popísal všetky riziká (v podstate neexistujú) a monitoring súvisiaci s existenciou CERNu. Ako sa zdá, obyvateľstvo má k CERNu veľmi kladný vzťah, chápe rozdiel medzi tým čo tu je a jadrovou elektrárňou. Veď už len taká „maličkosť“, že geologické podložie v mieste LHC je také, že prakticky vylučuje kontamináciu spodných vôd a hĺbka i sklon LHC (1,4°) bol vybraný práve s ohľadom na geologickú vrstvu medzi Ženevským jazerom a Jurou. CERN je aj pomerne významným zdrojom zamestnanosti, zvlášť pre Francúzov. V závere priblížil aj výhľad do budúcnosti: CLIC – Compact Linear Collider (e ±), neutrínové továrne, miónové collidery.

Popoludní sme boli rozdelení na 3 menšie skupiny, ktoré „rotovali“.

Prvým pracoviskom (viedol Joachim Flammer) bolo praktické zostrojenie hmlovej komory a pozorovanie častíc kozmického žiarenia. Znie to veľkolepo, no v skutočnosti to nie je nič zložité a podobný experiment je pomerne ľahko realizovateľný. Ach, koľko to len bolo radosti pre tých, ktorí ešte niečo podobné nevideli ! A je to pochopiteľné, veď každý sám si zhotovil komoru a na vlastné oči videl stopy častíc kozmického žiarenia.

spin elektrónu foto. efekt náboj elektrónu náboj elektrónu model LHC

Na ďalšom pracovisku v malom laboratórium bolo toho ešte viac (supravodivosť -obrázky sú dole , rezonancia elektrónového spinu, fotoelektrický efekt, elektrónový  difrakčný experiment, určenie špecifického náboja elektrónu, model urýchľovača, Braunova trubica – katódové žiarenie), no žiaľ času žalostne málo... Všetko sa dalo odskúšať, odmerať, vidieť na vlastné oči. Priam s materinskou láskou sa nám venoval Karel Šafařík, Pavol Vojtyla, či Talian s koreňmi v Poľsku. Odchádzali sme nabudení do vyšších hladín a s ľútosťou, že takého zariadenia nemáme k dispozícii. Veď čo už môže byť lepšie ako takého názorné fyzikálne experimenty, kde každý sám spoznáva a „objavuje“.

supravodisvosť Šafařík Pre krátkosť aspoň to najjednoduchšie – Meissnerov efekt (demonštrácia supravodivosti)

(1. obrázok vľavo) Veľmi jednoduché a efektné ! V sklenenej miske je plochý magnet, malá kovová kocka a naliaty tekutý dusík. Po chvíľke kocka levituje...

Tretím zastavením bola výstava Mikrokozmos priamo v areáli a tu sa tiež tajil dych. Pekne a názorne urobené, takmer všetko interaktíve. Ak ste mali čas, pustili ste si film, či posedeli pri počítačových animáciách, sami trošku experimentovali... A čo tam všetko bolo ? Už ani neviem, cítil som sa ako Alenka v ríší divov,  fotil som, čo sa dalo. No posúďte sami, tu je len časť: Rutherfordov experiment, porovnanie gravitácie na Zemi a Mesiaci, magnetické pole,  iskrová komora, jadrová emulzia,  modely a schémy urýchľovačov v CERNe,  klasické a supravodivé káble,  porovnanie rýchlosti počítačov (čo dnes urobí PC za 1 sekundu, to Ferranti-Mercury v roku 1957 zvládal 17 hodín), kalorimetre, časticové detektory...

BIG BANG ˇSafárik Rutherfordov experiment gravitacia Geigerov pocítač iskrová komora

Fascinovala ma napríklad iskrová komora posledný obr.  celkom vpravo, oplatí sa nazväčšovať, ktorá pripomínala akési veľké a tmavé výklady, no podchvíľou bolo vidieť dráhy zábleskov, spôsobené časticami kozmického žiarenia.

ˇSafárik Ďalším bonbónikom, aspoň pre mňa, bolo originálne zariadenie (aj s originálnym negatívom), na ktorom sa v minulosti premeriavali fotografické emulzie s dráhami častíc.  Veď len napríklad na zariadení Gargamelle bolo na objav  neutr. prúdov zanalyzovaných viac než 300 000 fotografií ! 

Vpravo sú CERNské urýchľovače, najväčší prístroj na svete.

CERn ské urýchľovače

Odchádzal som z výstavy nadšený a to ešte vonku ma čakala vedecká záhrada Mikrokozmu, pekná kolekcia originálnych, dnes už nepoužívaných zariadení, ktoré tu pracovali v rokoch 1964 – 1998:

BEBC Gargamelle ˇSafárik pulzný urýchľovač 26 tonová bublinová komora BEBC (Big European Bubble Chamber),  bublinová komora Gargamelle (pomenovaná po matke Gargantua z knihy F. Rabelaisa), injektory častíc pre veľké urýchľovače a mnohé ďalšie, proste ako v peknej fyzikálnej rozprávke, ja som sa však cítil ako trpaslík...

Pred večerou sme ešte dostali od Micka dobrú „domácu úlohu“ – spísať otázky, ktoré nás zaujímajú a na ktoré chceme odpovede.

Tento večer bol prvým trošku voľnejším, niektorí šli hrať badminton (cieľom bolo poraziť skvelého Karla Šafaříka...), iní sa ešte zoznamovali s areálom CERNu, mailovaniu či Skypovaniu a ja písaniu týchto riadkov.


30.4.2008 Tento deň sa pre mňa začal vlastne ešte pred polnocou. Rozhodol som sa pofotiť nočný CERN a tak som sa vybral „do ulíc“. V reštaurácii sedela časť badmintonistov v debate s M. Mojžišom a K. Šafaříkom. Ten nakoniec veľa nehral, vraj len trénoval a tak včerajšia informácia správna nebola. Diskusia sa pretiahla, účastníci išli spať a ja na túlačky ulicami, uličkami a zákutiami CERNu.

Raňajší program začal trošku neskôr, riešili sa organizačné záležitosti popoludňajšieho programu.

V druhej časti prednášky  Detektory a urýchľovače  Peter Chochula pospomínal ďalšie zariadenia a ich princípy (streamová komora, detektory: GM, proporcionálny, kremíkový driftový, pixlový, polovodičový, TPC - Time Projection Chamber – pýcha ALICE a pod.). Pri mnohovláknovom, ktorý tu objavil Charpak (Nobelova cena) sme si spomenuli, že toto náročné zariadenie je v Mikrokozme.

Prvá fotografia Čerenkovovho žiarenia na urýchlených zväzkoch olova sa urobila  v CERNe na urýchľovači SPS a Peter bol „pri tom“ a dodnes má túto fotokomoru pod svojim stolom.  Taký unikát a leží pod stolom !  Vŕtalo mi to v hlave, ako ho využiť a je možné, že o nejaký čas bude na Slovensku. Pri registrácii žiarenia je nutné riešiť ešte množstvo ďalších problémov (spracovanie signálu, problém obrovského množstva údajov  - napr. ALICE potrebuje vyše  1000 procesorov a produkuje 2500 MB/s ...), no o tých snáď niekedy nabudúce

Martin Mojžiš  pokračoval vo svojej téme o fyzike elementárnych častí, dnes bližšie rozobral symetrie. Zvládnuť túto náročnú tému bez matematického aparátu nie je jednoduché, no Martinovi sa to podarilo a ešte ju sem – tam okorenil humorom jemu vlastným. Aj to bol iste jeden z dôvodov, prečo pozvali prednášať práve jeho. Koniec triptychu bol stručne venovaný tomu, čo súčasný stav popisuje: kvantová elektrodynamika, chromodynamika a flavordynamika.

Poslednou témou dopoludnia boli Urychlovače na zemi a pod zemí, nebo Velký třesk za všechno může v podaní Jiřího Grygara. V tejto prvej časti hovoril o historickom prehľade fyziky v súvislosti s atómovou a jadrovou fyzikou. Bolo to veru zaujímavé rozprávanie, na aké sme u Juru zvyknutí, okorenené množstvom historiek, ktoré dopĺňali obraz fyzikov. Ktovie ako by sa bola vyvíjala fyzika, ak by Planck bol hudobníkom alebo množstvo fyzikov neemigrovalo do USA. Ak sa spomenie Gamow, automaticky sa vybaví meno George, no on bol v skutočnosti Jurij...

Prednášky budú na webe a tak snáď len odpoveď na otázku ohľadne porovnania vedy v USA a Európe. Teraz je najvýkonnejší urýchľovač tu v CERNe, no v USA bola plánovaná výstavba ešte väčšieho (85 km). Vykopal sa tunel za 3 mld dolárov, no po zmene administratívy bolo politické rozhodnutie iné a tak ho zase za 1 miliardu zasypali. „Tak a teď mají nic za 4 miliardy dolarů...“

Pri obede sme pospomínali staré časy.  „Před 20 lety bych se ani ve snu nenadál, že se mi tři (Jura, ja a Zd.Baxová) někdy můžeme potkat v CERNu“.

Nakoľko sa stalo takmer pravidlom, že ak plánujeme návštevu Ženevy,  tak prší. V CERNe sú aj na takéto prípady pripravení a tak boli zapožičané veľké dáždniky, samozrejme s logom... Bol to pekný dáždnik a bol by to aj pekný suvenír. Na otázku čo by sa stalo, ak by niekto tento dáždnik stratil Karel povedal, že asi nič, len by kričal. Navrhol som mu, že by mohol na mňa nakričať aj hneď (za ten dáždnik by to stálo), no nakoniec mal večer všetky komplet.

Popoludní sa vybrala celá skupina dáždnikov do Glóbusu vedy a inovácie, ktorý bol postavený k príležitosti 50. výročia založenia CERNu.  Stačilo prejsť cez dvojprúdovku a boli sme tam. Vzhľadom na nejaké problémy s technikou som za skupinou meškal , úvodný výklad K. Šafaříka nestihol a to ešte bolo nutné zase poprehadzovať objektívy. Iste, nie je to nič zložité, no keď máte batoh, brašňu, statív a ešte dáždik, tak zisťujete, že nejaká ruka vám chýba...

V spodnej časti boli rozvešané veľkoplošné „zástavy“ najvýznamnejších etáp CERNu. Na stenách špirálovito stúpajúcej galérii  boli pôsobivo upravené panely (big bang,  čas, neutríno – fantóm raného vesmíru... ). Na hornom podlaží je veľké auditórium, kde v prednej časti, bolo čosi, čo vo mne evokovalo predstavu triumfálneho oblúka (samozrejme v modernejšom prevedení, podobne ako „oblúk“ Grande Arche v Paríži).

Do Ženevy sme sa prepravili autobusom a električkou a po malých skupinkách  realizovali Hľadanie Ženevského pokladu. Bolo to čosi, čo vzdialene pripomínalo súťaže známe z televízie.  Každý mal podrobné pokyny a tak sa hravou formou zoznamovalo so Ženevou. Na niektoré otázky stačili vedomosti, no väčšina sa musela „obehať“. Nakoľko moja noha po úraze neposlúcha a úlohu by som nezvládal, ponevieral som sa mestom pomaličky sám (šikovní spolubojovníci súťažili aj za mňa).  Počasie sa konečne umúdrilo, slniečko všetko presvetlilo a svet bol zase o trošku veselší....

Pred jedným kostolom ma už z diaľky zaujali farebné obrazy. Idem pozrieť moderné umenie, myslím si. Mýlil som sa, boli to diagramy šírenia rádioaktívneho oblaku po katastrofe v Černobyle ! Vnútri bola expozícia venovaná 22 výročiu tejto udalosti, v provizórnom kine bežal film... Všade na zemi boli fotografie s portrétmi obetí a bokom ešte ďalšie, mimoriadne emotívne. Bola to sila, hrdlo som už dávno nemal tak zovreté...

 

Pomaličky som sa poprechádzal starým mestom, zistil, že slnečné hodiny na mestskom archíve neukazujú správne, potešil sa pohľadom na gotiku i moderné budovy. So všetkými som sa stretol až v reštaurácii hotela Edelweiss, kde nás čakala spoločenská večera. (V hoteli tohto mena sme už bývali počas expedície v Mongolsku. Spoločné však bolo len meno, nič iné. Rozdiel asi akoby ste chceli porovnať Hilton so štvrtou cenovou skupinou).
Dal som si (tak ako väčšina) typické švajčiarske fondue a potom už len sledoval hudobné i tanečné výkony. Dvojčlenná kapela hrala na harmonike, typickej alpskej trúbe, pílke, lyžičkách i zvonkoch. Ak by si niekto náhodou myslel, že fyzikári (a fyzikárky zvlášť) sú nejakí suchári, tak to by sa veľmi mýlil. Kolegyne sa zvŕtali na parkete (a určite to nemala byť praktická demonštrácia spinu...), skúšali „trúbu“, ozývali slovenské ľudovky i spontánne potlesky za výkony. Hraním za zvonkohre prekvapila Zuzka, niektoré kolegyne som nepoznával, no zahanbiť sa nedal ani Marc, Karel, či Martin.

Aby spojenie Ženeva – Slováci – dážď predsa len nebolo narušené, vonku pršalo ako z krhly a tak sa dáždniky zase osvedčili. Do CERNu sme prišli až po 23.


1.5.2008 Včerajší deň bol náročný a tak som sa do postele dostal až veeeľmi neskoro. Nevadí, veď sa vyspím, keď sa vrátime domov... absencie povolenie nie sú a tak sa začínalo zase presne.

Prvou prednáškou bol príspevok K. Šafaříka o urýchľovačoch (tretia časť Detektory a urýchľovače). Stručne a veľmi vhodnou formou vysvetlil čo, ako a čím urýchľovať. Je pochopiteľné, že čím máme vyššiu energiu (vlnovú dĺžku), tým je rozlišovacia schopnosť lepšia. Pri 200 MeV sa dostaneme na úroveň 10-13cm, no pri LHC to už bude 2x10-18 cm (10 TeV).  Popísal urýchľovače lineárne i cirkulárne. Princípy sú síce v podstate pomerne jednoduché, v praxi je to trošku zložitejšie. Na dosiahnutie dostatočnej presnosti výsledkov experimentu sú  nutné korekcie (napr. aj ročné obdobia, poloha Mesiaca na dráhe, frekvencie vlakov a pod.). V závere boli spomenuté aj urýchľovače budúcnosti: ILC – International Linear Collider,  CLIC – Compact Linear Collider).

Doteraz sme boli v mikrosvete, J. Grygar nás zaviedol do megasveta. Ako ? No predsa Jurovým typickým spôsobom. Všetko pekne chronologicky a v súvislostiach. Bola to vlastne akási vzorová prednáška, doplnená množstvom historických a zaujímavostí zo života vedcov. Už vieme, ako sa stal Einstein slávny prakticky cez noc ( a potom už ostal), aká kariéra sa rysovala pred Hubbleom, o slovanskom pôvode Zwickyho, aké neuveriteľné šťastie mal Koshiba pri detekcii neutrín zo supernovy 1987A v LMC (detektory je nutné občas kalibrovať a oni skončili s kalibráciou snáď minútu pred príletom  11 neutrín !). Toto boli len perličky, no charakter prednášky bol, samozrejme, fyzikálny.

 

Po Grygarovi bol téma, ktorá nám veľa nehovorila: Od Web-u ku Gridom a slova sa ujal Robert Harakaly (CERN & Constellation Technologies). Mal ťažkú úlohu, veď prednášať po takom skvelom lektorovi je problematické.Mysleli sme si to aj my, no s postupom času sa názor menil a my sme dozvedali veci, o ktorých mnohí snáď len niečo započuli.

Robert zvládol tému skvele a tak naše pôvodné pochybnosti sa s pribúdajúcim časom rozplývali a vystriedal ich údiv.  Web vznikol tu, v CERNe (sir Timothy Bernes-Lee) a aj v Gridoch je lídrom. Grid, je podobne ako Web, služba postavená nad internetom, neposkytuje však len informácie, ale aj výpočtové, úložné, databázové a sieťové pripojenia. Postupne sme začali význam chápať a žasnúť stále viac a viac.  Nejedná sa však len o teóriu. Už dnes sa Gridy využívajú a to nielen na účely rýdzo vedecké (len fyzika vysokých energií bude čoskoro produkovať 10 PB a tie aj spracovávať), široké použitie je vo farmácii, priemysle, genetike či rôznych „verejnoprospešných“ úlohách (zber a spracovanie údajov pri katastrofách a pod.) atď., atď. Európskou gridovou vlajkovou loďou je EGEE, práve dnes je prvý deň EGEE III. Ako využitia uviedol aktívne látky proti vtáčej chrípke. Infraštruktúra projektu EGEE bola použitá na štúdium 300000 aktívnych látok. Použilo sa 2000 počítačov v 60 ústavoch (Rusko, Európa, Taiwan,...). Počítalo sa 4 týždne, čo zodpovedá 100 rokov na jednom počítači. A výsledok: aktívne látky identifikované ! Gridy pravdepodobne ešte viac ako Web zmenia náš pohľad na počítače ako také a ich použitie.

Popoludní sme boli zase rozdelení do 3 skupín. Prvou časťou  u nás boli otázky a odpovede z predvčerajška.Tejto úlohy sa excelentne zhostil Karel.Otázok bolo (a nielen našich) veľa. Od supravodivosti, cez možnosť existencie miniatúrnych čiernych dier v LHC, možnosti detekcie Higgsovho bozónu, úroveň našej vedy až po životné podmienky v CERNe, či finančné ohodnotenie. Karel sa žiadnej otázke nevyhol, nekľučkoval a všetko vysvetľoval priam otcovsky.

Vyhradený čas však uplynul a tak sme sa pod jeho vedením, aby sme nepoblúdili, odobrali k výpočtovému centru, nenápadnými budovami pred ktorými boli v plnom kvete sakury. Môj kolega kedysi hovoril, že práve 1. mája sa má žena pobozkať pod rozkvitnutou čerešňou. Nuž, tak ženu aspoň na diaľku a so spolubývajúcim Igorom sme sa aspoň pod sakurou odfotili.

Po výpočtovom stredisku nás sprevádzal Juraj Sučík. Po krátkom historickom úvode na presklennej chodbe s vlajkami všetkých členských štátov sme sa premiestnili do sál s so všetkým, čo k centru patrí a tu sa začal dych už zatajovať.

 Prvú, rozsiahlu miestnosť by som nazval asi „serverovňa“, všetko pekne označené (database, WWW,  mail, Windows 2000, PC engineering license, UNIX servers ...). Chodil som ako vo sne, oči ako tenisáky. V ďalšej miestnosti, pochopiteľne zase veľkej, boli na pohľad obyčajné PC. Oni aj obyčajné boli, no bolo ich vyše 2500. Majú na ne záruku 3 roky a potom sa celé obmieňajú. Zálohovanie dát je na páskach a keďže aj tých je veľa, obsluhuje ich pri vyhľadávaní robot, ktorý ich identifikuje na základe čiarového kódu.

Z klimatizovaných miestností sme vyšli do príjemného májového dňa a keďže sme čakali na výmenu s kolegami, rozhovory boli o živote v CERNe, o možnostiach trávenia voľného času, či pracovnej dobe. Pre mňa bolo zase príjemné, že v centre pracuje syn môjho dobrého priateľa/astronóma Vladimíra Bahýľa, momentálne však na dovolenke. Ak sa vám toho meno spája s vynálezcom Jánom Bahýľom zo Zvolenskej Slatiny tak vedzte, že to nie je len zhoda mien...

Po takmer šoku z počítačov si pre nás prišiel Mick (už mal na sebe aj tričko so štátnym znakom a nápisom Slovensko – Slovakia) a zaviedol nás do „továrne na antihmotu“.Ak som sa v Mikrokozme či pri LHC cítil ako Alenka v ríši divov, tak teraz ako Alenka za zrkadlom (veď tu sa produkuje antihmota).

Toto prirovnanie mi veľmi vhodne navrhla kolegyňa. Stáli sme na „vrchu“ urýchľovača s priemerom 180 m. Mark nás podchvíľou skúšal, či vieme to či ono, ukázal nám kvadrupólové magnety na fokusovanie a koridorom z betónových kvádrov zaviedol priamo k urýchľovaču.

V urýchľovači sa  produkujú antiprotóny  (pracuje len v lete). Vnútro prirovnal ku kozmickej lodi, všetko sa snažil vysvetliť čo najnázornejšie a využíval aj svoj nesporný herecký talent.

Čas sa krátil a našich športovcov už čakal autobus na tradičný futbalový zápas. Šoféri nás odviezli len kúsok do Francúzska, kde bolo futbalové ihrisko a vedľa hrala skupinka golf (im asi patrili aj tie Porschiaky). Rugbyová plocha bola prázdna. Miniturnaj bol zo štyroch sedemčlenných mužstiev, zbytok boli diváci (ženy len tlieskali, neboli to však roztlieskavačky) a prípadní kibici. Už pre zápasom som počul, že možnou hrozbou môže byť Karel, no skvele si počínal aj Jura či Slavo Pastirčák. Ja som mal dilemu komu fandiť, veď bolo tu niekoľko mne blízkych grúp z CERNu, kolegovia z workshopu, východniari. Nakoniec som len fotil a uhýbal sa lopte. Flákanie nebolo, hralo sa akoby o život (Igor mal večer poriadnu svalovicu), len Rasťo v bráne mal občas ruky vo vreckách a slovne dirigoval spoluhráčov. Prekvapením bola Monika, ktorá pre svoju brániacu schopnosť si vyslúžila prezývku „železná“.  Nakoniec vyhrali asi všetci a dokonca aj ja, nakoľko som si našiel malý semenáčik červenej liesky, ktorú ešte v našom astroparku nemáme...

Slavo Jura Rasto
Karel Ja Jura a Karel cena Hneď po zápase bol krátky doping (Budweiser a tururu) a rýchlo na večeru.

O 22. ešte na relatívne tmavom mieste pred jedálňou Jura ukazoval súhvezdia a čo – to z orientácie na oblohe. Sem – tam čosi pridala aj Zdenka a neskôr aj ja. Keď som ho počul rozprávať, spomenul som si na naše spoločné pozorovanie na PORADEXe (meteorická expedícia 1973 v Ondřejove) i úporné badmintonové zápasy... Chlad noci a silná rosa nás postupne zdolali.


2.5.2008 Ráno privítal Karel Grygara asi takto: „ Je tady Jura pod Jurou“. Grygar pohotovo odpovedal: „Nesahejte mi na mé pohoří“.

V tretej časti prednášky sa už dostal  k urýchľovačom na nebi. Aj to však pekne v historických súvislostiach od Hessa, cez Augera a Fermiho až po nameranú rekordnú energiu 320 EeV . Zdroje vysokoenergetických častíc  môžu byť v Galaxii aj mimo nej. Že za všetko môže Veľký tresk predstavil názorne od Planckovho času (10-43 s) až po súčasnosť (13,5 miliardy rokov), keď pomaly končí prednáška. Stručné dejiny vesmíru je možné popísať vďaka vzájomnej interakcii časticovej fyziky a astronomických pozorovaní. Výskum prirovnal k hĺbeniu tunelu pod Mt.Blancom z talianskej a francúzskej strany bez akéhokoľvek zamerania a napriek tomu sa dokonale stretli => astročasticová fyzika. Prednášku sa snažil ukončiť ešte pred vymedzeným časom aby ostal priestor na otázky. Spočiatku zaznievali váhavo, no potom akoby sa pretrhlo vrece. Po skončení ešte akási autogramiáda a to už Karel začal byť trošku nervózny, lebo ďalší lektor čakal...
Ešte rýchle foto aj so Zdenkou a hup ho zase do posluchárne, kde už o Transfere technológií v CERNe na príklade  MEDIPIX hovoril Ivan Mikulec a dopĺňala ho manželka Bettina. Predstavili veľmi homogénny detektor, ktorý je takmer bezšumový. Bol primárne vyvinutý pre fyziku vysokých energií a teraz sa ukazujú výhody aj v iných oblastiach. Prezentované výsledky boli veľmi zaujímavé s prekvapivým množstvom detailov (prevažne z fauny). Značné využitie môže byť napr. v medicíne, nakoľko je použitý nízkoenergetický zdroj 55Fe a teda aj pacient dostane menšiu dávku. Diskutovali sa dĺžky expozícií. Počas prednášky koloval detektor medzi nami a tak sem si naň „šiahli“.
Poslednú, z časových dôvodov, zdvojenú prednášku mal Karel Šafařík  o Fyzike ťažkých iónov a v súvislosti s nimi aj o experimente ALICE. Zoznámili sme sa problematikou vákua v kvantovej elektrodynamike a kvantovej chromodynamike. Nakoniec sa dostal k vysvetleniu, prečo je experiment (a práve na ňom majú naši pracovníci kľúčovú pozíciu) taký dôležitý a energiu, ktorá vznikne pri zrážke Pb – Pb prirovnal k plechovke piva (presnejšie malo by byť 0,45 kg), ktorú pustil z výšky 12 cm. Keď si už však odpil, pokus bol neopakovateľný...
Popoludní bola návšteva ALICE (A Large Ion Collider Experiment). Autobus nás odviezol niekoľko kilometrov do Francúzska a tam nás už čakal Karel so „svojou partiou“.  Pocity z ALICE boli podobné ako pri ATLASE. Jedna čas ešte bola otvorená a tak sa dalo nahliadnuť ak dovnútra. Detekčnú časť podrobne Karel popísal a nás len prekvapovali ohromné rozmery detektorov. Aj keď sme už z prednášok čo -  to vedeli,  na obrázkoch sme ALICE videli, predsa tie rozmery naživo prekvapia.Posedeli sme si aj v riadiacom stredisku detektorov, ktoré je pripravené na skúšobnú prevádzku na pozadí. Začne možno už v pondelok. V miestnostiach pre návštevníkov boli názorné modely jednotlivých súčastí ALICE s podrobným popisom. Ako zaujímavosť bola nainštalovaná „kozmofonická hudba“.
V riadiacom stredisku a v nadzemí vôbec sa nám takmer s materinskou láskou venoval Roman Lietava.

Z ALICE cesta smerovala do najbližšej dedinky na míňanie posledných frankov i nejaké zásoby na večerný program. Mne sa to zdalo ako strata času, chcel čas využiť lepšie a tak ma vyložili pred vchodom do CERNu. Nafotil som si za lepšieho počasia Glóbus a všetko, čo som doteraz nestihol.  V hlavnej budove som naďabil na peknú výstavu tunajšieho fotoklubu a pred niektorými fotogtafiami som dal klobúk dole.

Jedno z parkovísk je označené ako The Cedars a tak je logické, že tam rastú cédre. Lov na šišky teda mohol začať. Na strome boli, no nejako vysoko, trošku nedostupné. Spoločnými silami s okoloidúcim Japoncom (ponúkol sa mi sám) sme ich niekoľko získali a tak len dúfam, že vyklíčia a o niekoľko rokov za v našom astroparku objavia stromčeky s týmto názvom a označením „CERN“. Na lúke pred jedálňou bola ešte inšpirujúca slnečná fontána, no to som už začul svoje meno. Slavo si ma akosi našiel a tak sme pri pivkách spomínali na časy minulé, mňa zase zaujímali kuloáry z jeho pobytu.

Čas neúprosne bežal, čakalo ma ešte vyplnenie pomerne rozsiahleho hodnotiaceho dotazníka a všetkých spolu záverečné vyhodnotenie. Za nás sme nešetrili chválou, Zuzka mala pripravenú pre Micka i prednášateľov príjemne koncentrovanú slnečnú energiu, ja som ešte mal niekoľko vlastných pohľadníc. Zdá sa, že aj Mick bol spokojný s nami, mali by sme dostať nejaké materiály z CERNu i certifikát o absolvovaní.

Oficiality skončili a nastali príjemnejšie chvíľky v „našej kaviarničke“. Spočiatku sme boli ako primrznutí, Mick sa snažil ako vedel, i spevníky rozdal ...  A výber v ňom mal celkom podľa môjho gusta (Beatles, Everly Brothers, Simon a Garfunkel). Časom sa však všetko k dobrému menilo a nálada stúpala. Po polnoci sa začali ľudia pomaličky vytrácať a začínalo nám byť ľúto, že už to končí.

 


3.5.2008 Oficiálne sme sa začali rozchádzať dooosť neskoro po polnoci, niektoré malé skupiny však ešte aj na izbách pokračovali... Bolo nutné sa aspoň nejako pobaliť a ráno sa nedalo vyspávať, zraz bol o 8:15. Niekoľkí kolegovia mi dali USB kľúče a tak som ešte v noci čo – to vyberal a kopíroval a kopíroval. Nadránom, keď už aj ponocujúci zaspávali, nás zobudil požiarny poplach, niekto zabudol zapnutý sporák v kuchynke na prízemí. Ráno nastal zhon, rýchle ešte na raňajky a hlavne nemeškať- Mick stihol doniesť sľúbené materiály (až doma som to ocenil a s manželkou začal kuť plány, ako ich využijeme).

Bolo jasné, že sa ponocovalo a tak sme sa (takmer so slzami v očiach) veľmi srdečne rozlúčili s „našim Karlom a našim Mickom“ a malým oneskorením vyrazili do Chamonix (1035 m), kde sme mali rezervovanú lanovku na 11. hodinu.

Plán sme dodržali a už pre termínom boli v tomto 10 tisícovom mestečku, kde v roku 1924 boli zimné olympijské hry. Po malých zmätkoch s rezerváciou (Zuzka ich však hravo zvládla) sme nastúpili do prvej lanovky (kapacita 72 ľudí, no neviem si predstaviť, ako sa môžu toľkí do nej natrieskať), ktorá bola postavená v roku 1955. Keď som pri prvom zahúpnutí snažiť požartovať o možnej poruche, niektorí (či skôr niektoré) sa na mňa škaredo pozreli, mali asi srdce až v krku a tak som to radšej nechal...
Prvá lanovka nás vyviezla  do výšky 2317 metrov (Plan de l´Aiguille) a ďalšia tesne pod vrchol. Potom ešte 42 m výťahom a boli sme na vrchole Aiguille du Midi (3842 m), ostrom štíte v masíve Mt. Blancu. Preklad je „Ihla poludnia“, nakoľko na pravé poludnie Slnko vrcholí pri pohľade zo Chamonix práve nad touto horou. Naskytol sa nám úchvatný pohľad na Alpy.  Mt. Blanc sa však schoval v oblačnej čiapke. Počasie nebolo, čo sa týka dohľadnosti, ideálne, no aj tak sa tajil dych pri pohľade na fascinujúcu panorámu so skalnými masívmi a ľadovcami.

Keď som videl, ako kolegovia z Košíc varia vodu, tak ma napadlo, že tu by si tú kávičku odpustiť mohli... Tí však robili pokus s bodom varu vody, ktorá začala vrieť pri 88ºC. Až tu som si uvedomil, že aj na parkovisku v Bratislave robili to isté a nevarili kávu.

Bolo príjemne, len tesne pod nulou, všetci šťastní a usmiati, fotoaparáty cvakali a cvakali. Pod obrovitým Mt. Blancom je medzi Francúzskom a Talianskom 12 km tunel, ktorý stavali 8 rokov. Tu som si zase spomenul na Jurov výrok o spojení medzi mikro a megasvetom, ktoré sa stretli, a zase sa snáď trošku posunul pri uvedomovaní si svojho miesta vo vesmíre.
Keď som videl dole pod nami v stene Mt. Blancu horolezcov, spomenul  som si na Štefánika, ktorý ho zdolal dokonca 6x (!) aby na jeho vrchole robil astronomické pozorovania. V Chamonix je na observatóriu jeho pamätná tabuľa a pomenovaná jedna z ulíc. Tento náš velikán, ktorého väčšina pozná skôr len ako politika či diplomata miloval hviezdy a svoju lásku k nim vyjadril výrokom, že radšej by svoje generálske hviezdičky vymenil za skutočný svet hviezd.

Keďže hranice na našej ceste prakticky neboli, informácie o tom, v ktorom štáte sme, mi chodili pravidelne na mobil, kde ma operátori vítali v ich sieti...

4.5. Cestou som v noci spal medzi zastávkami ako batoľa, konečne som splácal  spánkový deficit. V Bratislave sme boli pri východe Slnka a postupne sme sa lúčili. Lúčenia boli vcelku dojemné, veď vznikli nové známosti i priateľstvá. Tešili sme sa však domov na svojich najbližších. Po 1500 km som v nedeľu o 10. vystúpil v Rimavskej Sobote a niekoľkých minútach bol doma.

Moje dojmy si ešte len utrieďujem, veľa som videl, veľa naučil. Často som si priamo  CERNe s nostalgiou spomínal na štúdium, aj keď na katedre sme boli zameraní hlavne na nízke rádiaktivity.

Záverom by som chcel poďakovať. Nebyť dobrého projektu, ktorý podala dr. Zuzana Ješková na APVV, a teda aj vďaka APVV,  by som v CERNe  nebol. Už pred odchodom mi bolo z mailovej či telefonickej komunikácie  jasné, že  Zuzka má organizačný talent.  Potvrdilo sa to a tak za jej prácu a všetko,  čo pre nás urobila, za všetky nezabudnuteľné chvíle môžem napísať len jedno: „Zuzka, z celého srdca ĎAKUJEM !!!“
ešte záverom zopár spoločných šťastných fotiek zo  superpobytu...

Viac, fotografií, prednášky a prezentácie nájdete už (4.6.) na stránke organizátorov .http://webuniversity.science.upjs.sk/search_akcia.php?keyword=Slovak%20Teachers%20Programme%2004/2008, kde si ich môžete stiahnut a naozaj sa oplatí na ne pozrieť.

P.S. A ešte jedno dôležité poďakovanie mojej manželke (a kolegyni) Danke, ktorá zabezpečila, že tento denník bol stále aktualizovaný.


P.S2. 30.5. céder vyklíčil,  aj červená lieska má nové listy, budú prírastky do astroparku ASTROPARK .

Ďakujeme všetkým návštevníkom, aj tým, ktorí sa sem na stránku dostali netradične cez futbal...

daniela

 

 

home späť na hlavnú stánku

 

 

 

NAJ.sk